Pútnik v púšti
Vedel som čosi málo o vrchole, ktorý nesie meno Ďumbier. Sám som na ňom nikdy nebol. Ani na Chopku, tomto velikánovi Nízkych Tatier, hoci rád klamem, že na na tomto jeho nižšom a možno slávnejšom kolegovi som bol dokonca v sandáloch na boso. Ale to som nebol ja, viem to len z rozprávania rozhorčených vrchárov, ktorí to berú ako zneuctenie, keď poondení turisti z nížin takto znevažujú ich sväté kopčeky, loziac tam bez príslušnej horskej výzbroje. Odkiaľ mal však študent zobrať na vibramové boty z divej neopracovanej kože? Igor tam bol, aj Jasko, počas voľnej soboty, keď sme nemuseli makať na stavbe. Ja ale, aj Kony a Ľubo sme voľnú sobotu lopotili na stanici, za vyložený vagon uhlia sme mali každý stovku. Tie boty stávali vtedy okolo tristo, ale vagóny padli v nedeľu v krčme, takže zostali len sandále zvané kristusky, lebo jeden ich nosil zásadne len bez ponožiek, ako náš nebohý predchoda v púšti. Jasko skončil ako úspešný inžinier a výborný džudista. Igor, zvaný “ťava”, školu nedoko